Všetko, čo potrebujete vedieť o kožiach: Výroba kože

Tak trochu z iného pohľadu je dnešný článok, ktorý má za cieľ vzdelávať a šíriť povedomie o kožiach ako o materiály. V prvom diele sa dozviete niečo málo z histórie, ako sa koža vyrába, ako je dôležité si zisťovať informácie o pôvode kožených výrobkov aj to, či je na mieste sa obávať chromočinenej usne.

Seriál bude pokračovať témami

• aké sú druhy usní podľa použitej suroviny, podľa kvality, podľa spôsobu strihu a pod.
• aké sú alternatívy kože, ich výroba a dopad na životné prostredie
• ako rozoznať pravú kožu od napodobeniny
• aké sú povrchové úpravy, tzv. finishing
• ako sa o useň správne starať a mnoho ďalšieho…

Ste pripravení? Začíname!

1. časť – Činenie koží

Koža, alebo tiež useň, je materiál, ktorý buď milujete, alebo nenávidíte. Či tak, alebo onak, nemožno jej uprieť jedinečné vlastnosti, ktoré doteraz žiadny výrobca alternatívneho materiálu nedokázal úplne napodobniť. Koža je totiž poddajná, odolná, dýcha, skrátka neustále „pracuje“. Jej čaro spočíva v tom, že nikde na svete nenájdeme dva kusy, ktoré by mali rovnakú štruktúru. Výrobky z kože pri správnej starostlivosti vydržia aj desiatky rokov. Navyše dokážu s časom meniť svoj vzhľad a doslova zrejú so svojimi majiteľmi. Na rozdiel od koží exotických zvierat sú kože hospodárskych zvierat vedľajším produktom mäsového priemyslu. Inak povedané, ľudia by sa museli stať vegetariánmi, aby sa koža prestala úplne produkovať. Za súčasného stavu aspoň slúži ďalej na výrobu kožených výrobkov. Vlastne správne povedané usňových výrobkov. Pojem „koža“ totiž označuje nespracovanú surovinu. Keď sa vyčiní, teda spracuje do stavu, kedy z nej možno vyrábať kožené veci, označuje sa ako „useň“. Spracovanie však nemení nič na tom, že sa stále jedná o ušľachtilý prírodný materiál.

Prvopočiatky spracovania kože

Už pravekí ľudia pochopili, že koža z ulovených zvierat im môže ďalej poslúžiť, preto ju nevyhadzovali, ale spracovávali. Zistili však tiež, že neopracovaná koža vo vlhkom prostredí zahníva a rozkladá sa, v teple zase vysychá, tvrdne a láme sa. Bolo preto nutné ju ošetriť a stabilizovať kolagénom, teda vo vode nerozpustnou bielkovinou, ktorá je základným stavebným kameňom spojivových tkanív. Tento proces počas stáročí samozrejme doznal veľa zmien.

Na našom území boli prvopočiatky kože koželužného remesla zaznamenané koncom 13. storočia. Vtedy spracovanie jednej kože trvalo aj niekoľko mesiacov až rokov, dnes je to len niekoľko málo hodín až dní. Deje sa tak prevažne vo veľkých priemyselných garbiarňach, ktoré ležia hlavne v Taliansku, Španielsku a Francúzsku. V Českej republike v dôsledku postupnej modernizácie a technického pokroku väčšina garbiarní zanikla. Stávali totiž často uprostred miest, a teda nemali priestor pre novú, modernú techniku, a tiež nespĺňali hygienické normy, keď nedokázali bezpečne odstraňovať odpad. Ďalšiu veľkú ranu dostali v druhej polovici 19. storočia so zavedením chromočinenia, ktoré skrátilo čas potrebný na činenie kože na iba niekoľko hodín.

Spracovanie kože dnes

Už od stredoveku sú známe tri základné techniky zarábania kože. Sú nimi činenie rastlinnými činidlami, jirchárské a zámišské činenia. Celý proces zvyčajne dnes vyzerá nasledovne. Čerstvo stiahnutá koža sa prepraví od dodávateľov do garbiarní. Ešte pred tým je ale nutné ju ihneď zakonzervovať soľou, alebo soľným roztokom, aby sa nezačala rozkladať. Hneď ako dorazí do garbiarne, naložia ju do obrích bubnov a poriadne ju prepláchnu, aby sa z nich všetky konzervanty a nečistoty odstránili. Koža sa tým zároveň vráti do stavu zodpovedajúcej kože po stiahnutí. Potom sa kaluží, teda namáča v roztoku sulfidu sodného a vápna. Počas tohto procesu dôjde k roztiahnutiu pórov a je tak ľahšie kože očistiť od chlpov. Potom sa musí opäť dôkladne prepláchnuť, aby sa zbavili nečistôt a vápna. Ďalším krokom je miazdrenie medzi sústavou valcov pre odrezanie zvyškov väziva a svalov.

Nasleduje omykanie, ktorého účelom je dokonale odstrániť korienky chlpov a vytlačiť posledné zvyšky vápennej vody. Inak by sa totiž koža nemusela rovnomerne vyčiniť. Ďalším krokom je štiepanie čiže stenčovanie tak, aby koža bola rovnako hrubá po celej svojej ploche. Mimochodom takto očistenej a odsrstenej koži sa hovorí holina. Potom koža opäť putuje do veľkých rotujúcich bubnov, kde sa vyčiní pomocou zmesi triesloviny, alebo soľou chrómu. Hlavným zmyslom tohto procesu je zabrániť kolagénovým vláknam, aby sa zlepili. Vďaka čineniu zostávajú v pohyblivom stave. Takto opracované kože už nazývame usne. Potom sa môže prejsť ku konečným úpravám, ktoré môžu zahŕňať farbenie, leštenie, žehlenie valcami, postrekovanie lakom, zdobenie a mnoho ďalších techník. Úplne na záver sa usne premerajú a voila, už sú pripravené na predaj a ďalšie využitie.

Metódy činenia kože

Dnes je táto téma hojne diskutovaná a rieši sa, či sa kože nepripúšťajú za použitia organických (činením rastlinnými činidlami), alebo anorganických (chromočinení) činiacich látok. Predovšetkým je potrebné spomenúť, že každý kožený výrobok si žiada iný typ usne podľa toho, aké sú kladené požiadavky na jeho vlastnosti. Niektorý produkt vyžaduje pevnú a tvrdú kožu, iný zase mäkkú a poddajnú. Tiež záleží na tom, z akého zvieraťa koža pochádza, a hlavne odkiaľ vôbec pochádza.

"Domnievam sa, že ľudia by sa mali oveľa viac než na metódy činenia zameriavať na pôvod usní a kožených výrobkov, ktoré kupujú. Spracovanie koží je totiž obzvlášť znečisťujúce v krajinách s laxným prístupom k ochrane životného prostredia. Takou krajinou je napríklad India, tretí najväčší výrobca a vývozca usní na svete. Vznikajú tu nelegálne skládky odpadu a znečistené odpadové vody sú vypúšťané späť do riek. Okrem životného prostredia a zdravia garbiarov je tak negatívne ovplyvnené aj zdravie všetkých ostatných obyvateľov, "uvádza Lucia Kalousová, majiteľka a dizajnérka značky Patrick Poppet.

Činenie rastlinnými činidlami

Táto metóda patrí k najstarším známym spôsobom spracovania surovej kože. Činením rastlinným činidlom usne sa zarábajú slabinami extrahovanými z rastlín. Jedná sa o kôry, plody, vetvy, alebo listy stromov. Výsledný odtieň usne závisí na zmesi trieslovín a východiskovej farbe usne, väčšinou je však červený až hnedý. Useň vyčinená trieslom je vo vode menej stabilná a má tendenciu sa odfarbiť. Ak sa premáča a potom sa dá k zdroju tepla, zmenší sa a stvrdne. Činením rastlinnými činidlami kedysi trvalo aj niekoľko rokov, dnes je to niekoľko dní až týždňov.

Chromočinenie

V súčasnej dobe sa jedná o jednu z najbežnejších metód činenia, pretože celý proces sa skracuje na hodiny. K chromočineniu sa používa síran chromitý a ďalšie soli chrómu, po ktorých useň získava typicky bledo modrú farbu. Výsledná useň je pružnejšia a poddajnejšia než useň vyčinená rastlinnými činidlami, a zároveň je vode odolnejšia. "Pri tejto metóde činenia panujú obavy o životné prostredie a o zdravie, pretože prevažuje domnienka, že chróm je škodlivý. Napríklad však trojmocný chróm je v malom množstve nevyhnutnou súčasťou našej každodennej stravy. Oproti tomu šesťmocný chróm je klasifikovaný ako ľudský karcinogén. Preto nie je ani tak dôležité skúmať obsah chrómu, ale predovšetkým to, v akej mocnosti je tento prvok v usni obsiahnutý. Európska legislatíva je však v tomto smere veľmi prísna, takže obava nosiť výrobky z chromočinenej usne z európskych garbiarní nie je na mieste, "dodáva Lucia Kalousová.

Jirchárské činenia

Dnes už málo používaná metóda, ktorú vykonávali Jircháří. Činidlom sú v tomto prípade hlinité soli a výsledkom takzvaná jircha v bielej farbe, ktorá je mäkká a ťažná, vo vode málo stála. Táto metóda činenia sa aplikovala hlavne na jemné usne ako koziny, baraniny, teľaciny, jahňaciny, jelenice a králiky. Dnes sa týmto spôsobom robia predovšetkým rukavičkárske usne.

Zámišské činenia

Zámišské činenia usní kedysi vykonávali semišníci a pracovali predovšetkým s kožami z vysokej zveri. Pre činenie sa používajú tuky, ktoré obsahujú nenasýtené mastné kyseliny, najčastejšie teda rybí tuk, ktorý sa niekoľko hodín intenzívnym tlakom valchuje do koží. Zoxidované kyseliny sa pri tomto procese naviažu na kolagén obsiahnutý v koži. Výsledné usne sa nazývajú semišové usne, alebo tiež ľudovo semiš a majú žltú farbu. Možno ju dokonca aj prať, pretože rybí tuk nemožno vymyť, na rozdiel od činidiel používaných Jirchárskych.

Značka Patrick Poppet

Značku prémiových poppetek (= kabeliek) a doplnkov Patrick Poppet založila Lucie Kalousová. Svoju prvú autorskú kolekciu s názvom Black Diamond Collection uviedla v septembri roku 2019. Pracuje s tými najkvalitnejšími opracovanými lokálnymi produkciami, využíva tiež prvotriedne usne a komponenty z Talianska. Všetky usne pritom pochádzajú z hospodárskych zvierat. Koža teda nikdy nebola primárne surovinou, pre ktorú boli zvieratá zabité. Čisté geometrické tvary poppetiek navyše zamedzujú plytvaniu opracovaním a vedú k redukcii odpadu. Značka Patrick Poppet vo svojom logu nesie meno hlavného mesta Prahy, pretože je hrdá na svoj pôvod. Ďalším poznávacím znamením je podšívka potlačená logami a štýlové balenie produktov.

Zdroj foto: Patrick Poppet